A potom..... Bolo to posledné plátno a bolo z nich najväčšie. Vyžadovalo si dve ruky a všetku moju silu, aby som ho zdvihla z tmavého kúta a obrátila ho k sebe lícnou stranou do svetla. Držala som ho hore jednou rukou, a keď som poodstúpila, zrazu z neho vyskočila dievčenská tvár, aby ma privítala, tmavé, zdvihnuté oči usmievajúce sa so živosťou, ktorú nezakalil prach uplynulých rokov. Videla som tmavé vlasy, výrazné lícne kosti a zmyselné ústa bez úsmevu, ale akoby sa chvejúce tesne pred usmiatím. Mala na sebe tie isté krehké šaty, šaty, ktoré mala oblečené na obraze nad kozubom v obývacej izbe Boscarvy. Sophia. Odkedy moja matka vyslovila jej meno, fascinovala ma. Tá frustrácia z toho, že som sa nemohla dozvedieť, ako vyzerala, iba zväčšila moju posadnutosť. Ale teraz som ju našla a konečne sme na seba hľadeli, a cítila som sa ako Pandora. Otvorila som skrinku a tajomstvá odtiaľ unikli von a neexistoval spôsob, ako ich vtesnať späť a znovu zatvoriť. Poznala som tú tvár. Rozprávala som sa s ňou, vadila som sa s ňou, videla som, ako sa uškŕňa a usmieva, videla som tie tmavé oči zúžené hnevom a svietiace pobavením. Bol to Joss Gardner.