„Bolo zvláštne vyjednávať s farárkou... a s tým, čo to bol zač... v týchto záležitostiach, ale gróf akceptoval to, čo počul.
Zaplatil päťtisíc, podal si ruku s farárkou a tým druhým a prisľúbil, že sa vráti, keď nastane čas na ďalšiu lekciu komukoľvek za čokoľvek.
„A pánu Perovi Janssonovi by som sa chcel ospravedlniť za toho čuráka,“ rozlúčil sa.
„Prijíma sa,“ odvetil Per Persson.
„Zlomeninu za zlomeninu...“ stihla povedať farárka v rýchlosti, ale zháčila sa, skôr než dopovedala oko za oko a zub za zub, všetko podľa Tretej knihy Mojžišovej, kapitola 24.“
„Ak začnete byť úprimní, vysporiadate sa s akoukoľvek pravdou. Všetko okolo vás môže byť zlé, no aj to je na niečo dobré. Keď odhalíte svoje negatíva, dostanete šancu napraviť ich. Preto ak sa pokazí niečo vo vzťahoch alebo v práci, ako prvú si vždy položte otázku: „Čo som spravil zle?“
Máte možnosť zmeniť sa a kedykoľvek napraviť situáciu. Druhých nezmeníte. Ak jedným prstom ukážem na iných a nevšimnem si tri, čo ukazujú na mňa, prepasiem šancu rásť, zmeniť a zlepšiť sa. No keď si tie tri prsty všimnem, potom, a len potom sa pohnem ďalej.
Často sa zamýšľame iba nad proti a zabúdame na pre. Nevydáme sa na cestu za vlastnými snami, pretože sa úporne sústreďujeme iba na „čo ak“, „čo by sa mohlo stať“ a „prečo to tak nepôjde“.
Pokojne premrháme roky života útekom pred vlastnými snami namiesto behu k nim.“
„Kútikom oka naňho nedôverčivo pozrela a ostražito sa pousmiala. Pri tom pohľade sa mu až zakrútila hlava.
No oveľa menej očarujúcemu škótskemu strážcovi Rossovi sa jeho flirtovanie ani trochu nepozdávalo. Znovu tresol do mreží a zahrmel: „Obleč si košeľu, človeče, nebudem ti to opakovať! Si v prítomnosti dámy!“
„Mne to neprekáža,“ utrúsila a s neskrývaným obdivom hľadela na jeho vypracované brucho.
Nick sa uškrnul, spokojný, že využil čas vo väzení na zveľadenie svojho tela. Okrem preklínania svojich životných rozhodnutí, priatelenia sa s myšou, ktorá žila v kúte, a čítania nemal veľa možností, ako si vyplniť dlhé chvíle.
Boh žehnaj jeho priateľovi a kolegovi z Rádu, lordovi Trevorovi Montgomerymu, ktorý mu posielal knihy a pomáhal mu tak zachovať si zdravý rozum.“
„Viem, čo sa budeme hrať,“ oznámil. „Voľačo nové, celkom nové.“
„Čo?“ spýtal sa Dill.
„Na Bu Radleyho.“
Jemove úvahy boli zavše celkom priezračné: vyhútal to preto, aby mi dal najavo, že sa nebojí Radleyovcov v nijakej forme anipodobe, aby sa jeho neohrozené hrdinstvo ukázalo v ostrom kontrastes mojou zbabelosťou.
„Bu Radleyho? Ako?“ opýtal sa Dill.
Jem povedal: „Scout, ty môžeš byť pani Radleyová.“
„To veru nie. Nechcem.“
„Čože?“ poznamenal Dill. „Ešte stále sa bojíš?“
„Čo keď vyjde v noci... keď budeme všetci spať...“Jem zasipel. „Scout, ako môže vedieť, čo robíme? Okrem toho nemyslím, že tam ešte je. Zomrel už pred rokmi a napchali ho do komína.“
„Jem, hrajme sa my dvaja,“ povedal Dill, „a Scout nech sa prizerá, keď sa bojí.“
„Thomas nevedel spočítať, ako často si ten okamih predstavoval.
Čo by urobil, čo by povedal. Ako by sa rozbehol, zrazil z nôh človeka, ktorý vojde dnu, a utiekol, zdúchol, vyparil by sa.
Tie myšlienky však boli skôr pre zábavu. Vedel, že CHAOS by čosi také
nedopustil. Nie, skôr ako niečo podnikne, musí svoj postup do posledného detailu naplánovať.
Keď sa to stalo – keď sa dvere so slabým závanom vzduchu otvorili –, Thomasa zaskočila vlastná reakcia: neurobil nič....“
Sme jedno človečenstvo, spoločné vedomie pod modrou oblohou, a kráčame po planéte Zem, naše živiteľke.
Pochopiť a prijať tento fakt, to potrebuje veľkú silu, odvahu a postaviť sa k problému a riešiť ho. Nerobiť rozdiely, nevyvyšovať sa nad svoj národ. Peijať a uznať národnosť ako takú za pravú podstatu.
Myslím si, že politici, vedci, myslitelia, filozofi 21.storočia by mali stmeliť národy, zjednotiť a vybudovať spojovací most jednoty, rovnosti a žiť v bratstve a v pravde.
Vážiť si a zvažovať hodnoty – etiku a morálne hodnoty ľudstva.
Naučíme sa slovo prepnúť a prepíname sa arabskými programami rovno na Ricki Lake, Oprah a reprízy Beverly Hills.
Suchý chlieb si namáčame do hummusu alebo baba ganušu , alebo do toho, čo nájdeš zabudnuté vzadu v chladničke, za kyslými paradajkami a hnijúcimi paprikami bez chuti.
Potom tu ležíme, ešte stále zmrznutí, no s ospalými polootvorenými očami, nahlas mi čítaš titulky, hlas máš vážny, vážny, unavený a taký vrelý, že sa mi sníva, že si ho môžem obtočiť okolo seba ako deku, ako najhrubšiu najmäkšiu prikrývku a pať, kým sa chlad nevytratí a slnko nevtrhne cez škáry v rozbitých žalúziach a vráti nám svet.
