“ Ten elegantný pán vo sviatočnom obleku, v bielej košeli a premyslene vybranej kravate, ten vyštafírovaný pán, čo ide po ulici s puškou na pleci, je celkom iste zamestnaný ako stráž na jednom z ministerstiev alebo ústredných úradov.
Avšak chlapec s maskou na tvári (vlnená pančucha natiahnutá na hlave, vystrihnuté otvory pre oči a ústa) je miestny fedajín, ktorého nemôžeme poznať ani z videnia, ani podľa mena.
Nemáme istotu, kto sú ľudia v zelených amerických bundách, ženúci po meste na aute, hlavne automatov vystrčené von oknom. Možno sú to policajti, a možno jeden z opozičných bojových oddielov (náboženskí fanatici, anarchisti, zvyšky tajných zo SAVAK-u**), čo sa hrnú vpred so samovražednou rozhodnosťou, aby sa pustili do sabotáže alebo vykonali pomstu.”
“O tomto okamihu sníval Mendel Beck celé roky. Snoval plány a znova ich zavrhoval, v novinách pozorne čítal inzeráty cestovných agentúr pre lodnú dopravu, radil sa s priateľmi a známymi, nastražoval uši a usiloval sa zapamätať si všetko, čo ten-ktorý navrátilec rozprával o Amerike, živote v New Yorku a mrakodrapoch, kde žije toľko ľudí ako v celej haličskej dedine, takže susedia sa ani nepoznajú po mene.
Ulice sú také dlhé, že im nevidno koniec.
A neustále sú plné ľudí, ktorí sa tlačia a kričia v najrôznejších jazykoch, niektorí sú čierni ako noc, tvár aj ruky, a všetci sa kamsi ponáhľajú, všetci zdanlivo bezcieľne bežia.”
Vo svojom diele Etniká zhrnul staroveké správy o Byble do nasledujúcich riadkov:
Mesto ležiace vo Fenícii, najstaršie zo všetkých; založené Kronom a pomenované podľa Bybly, dcéry Miléta.
Dočítame sa tiež, že obec bola pomenovaná Byblos preto, lebo tam bol uschovaný od nepamäti bez škôd papyrus.
Iní naproti tomu uvádzajú, že tam Isis, keď oplakávala Osirisa, odložila diadém, a ten bol vyhotovený práve z papyrusu, a to z lyka egyptských krovín, ktorým Níl umožnil v močariskách vyrásť do výšky.
Lokálne ložiská medi, bohaté cédrové lesy, dva prírodné prístavy a dostatok pitnej vody v oblasti prispeli rozhodujúcou mierou k vzniku dôležitého mestského centra.
Mesto sa formovalo okolo prameňa a do dejín sa vďaka zásobovaniu Egypta cédrovým drevom dostalo v podobe hieroglyfických nápisov už v treťom tisícročí.
Štefan Byzantský sa tak pravdepodobne nemýlil, keď považoval Byblos za najstaršie mesto Fenície a nemýlil sa ani v pôvode jeho gréckeho názvu, ktorý odvodzoval od papyrusu. Gréci papyrus označovali slovom byblos, lebo práve cez Byblos Feničania exportovali egyptský papyrus do Egejskej oblasti.
Grécke slovo biblion, kniha (z papyrusu), v množnom čísle biblia sa odrazilo aj do súčasného označenia Biblie, teda Knihy kníh.
Náhoda chcela, že práve týmto slovom (s prívlastkom prekliaty) počastoval akýsi cudzinec malého chlapca pohrúženého do hry. Nechápal, čo to muž povedal, veď mal iba päť rokov. Vošiel teda do vchodových dverí, vybehol hore po schodoch za matkou a opýtal sa jej:
„Prekliaty Žid – čo to znamená?“
Matka mu nepovedala, že je pokrstený. Vysvetlila mu iba, že jestvujú dva druhy ľudí: dobrí a zlí, a dieťaťu sa tak svet stal o čosi zrozumiteľnejším.
Náhoda chcela, že chlapec z Budapešti a dievča z Londýna narazili na seba ako dospelí, zistili, že im vnútro hyzdí rovnaká hlboká prasklina, a zamilovali sa do seba.
Náhoda chcela, že sa im neskôr narodila dcéra, ktorá zdedila pocit cudzoty – mali ho predsa na rozdávanie. Získala svoj podiel aj na onom slove, no akoby išlo o nejaký neduh.
Počúvala: „Pššt.“ Počúvala: „Čím menej ľudí o tom vie, tým lepšie.“ A neskôr: „Dobre, že tvoje deti nemajú židovského otca, rýchlejšie sa to vyplaví z krvi.“
Tak taký to bol príbeh. Ten môj.
Názory akademikov a epikurejcov boli menej poznačené náboženskými pohnútkami. Kým skromný vedecký obzor vyvolával v akademikoch pochybnosti o prozreteľnosti najvyššieho vládcu, pozitívna nevedomosť nútila epikurejcov výslovne ju popierať.
Bádateľský nepokoj, roznecovaný súťaživosťou a podporovaný slobodou, roztrieštil verejných učiteľov filozofie na viaceré znepriatelené sekty, ale nadanú mládež, ktorá sa zo všetkých končín hrnula do Atén aj do iných stredísk učenosti v Rímskej ríši, vo všetkých školách svorne učili, že má odvrhnúť náboženstvo davu a že má ním pohŕdať.
Veď ako by filozof mohol pokladať za božskú pravdu výmysly básnikov a zlomky dávnych bájí? Ako by sa mohol klaňať nedokonalým bohom, ktorými by ako ľuďmi nevyhnutne opovrhoval?
Cicero sa natoľko znížil, že bojoval proti takýmto nehodným protivníkom rozumom, výrečnosťou, no Lukianova satira sa stala oveľa príhodnejšou a účinnejšou zbraňou.
„Bola to bezsenná noc,“ poznamenal si do denníka Wright. Po uliciach sa valili pobúrené masy a na nebi sa objavili zlovestné znamenia. Derviši behali po meste a presvedčovali každého , kto na to neprišiel už sám, že je to varovanie božie.
Ráno dosiahla kríza vrchol, lebo k nespokojencom sa priklonila i časť vojska.
K Subhi pašovi sa dostavila delegácia obyvateľstva, vedená veľmi rozhorčeným starostom, a domáhala sa, aby kamene vrátili na pôvodné miesto.
Osvietený paša považoval za bezúčelné vysvetľovať, že dážď meteoritov sa v noci spustil čistou náhodou a bez príčinnej súvislosti s odnesením zázračného kameňa.
Sadol si a dlho premýšľal.
„Uškodil ohnivý dážď z neba nejakému človeku, žene alebo zvieraťu?“ spýtal sa napokon. „Nie,“ priznával starosta, ale...
„Ale želá si teda pravý veriaci ešte jasnejšie znamenie, že nebo s odnesením kameňov Chetitský reliéf s hieroglyfickým textom súhlasí?
