Tých svedkov má autor, niekdajší šéfredaktor Smeny, celú galériu... A nie obyčajných. Stretával sa s novinármi, literátmi, politikmi, športovcami, politikmi. Vďaka svojim osobným kontaktom zoznámi čitateľov pútavou formou s "prípadmi" svojich svedkov - protagonistami doby. Patrí k nim Bohuslav Chňoupek, Šaňo Mach, Gavril Gryzlov, Ladislav Mňačko, futbalový tréner Ferdinand Daučík, slávny Laco Kubala, rozhlasáčka Ota Plávková, ale aj Laco Bielik, autor svetoznámej fotografie "Muž s obnaženou hruďou pred okupačným tankom". Prvýkrát priblíži čitateľom tragický osud svojho syna Igora.
Konečne 30. mája 1887 výrok z Nitry dorazil a znel: „Vylúčení zo seminára“.
To bola prvá kvapka krvi, ktorú som s nadšením vycedil za svoje slovenské presvedčenie, ktoré sa každým dňom hlbšie zakoreňovalo v mojom mladíckom srdci a bolo ochotné priniesť akúkoľvek obeť na oltár národa.
Pretože ročný semester sa nekončil len júnom, dostali sme zvláštne povolenie z ohľadom na naše výborné mravy a výborné výsledky v štúdiách, že sme mohli skončiť rok, takže keď by sme i naďalej chceli zostať v kňazskom stave, nestratíme celý rok.
Špirituálom ústavu vtedy bol Mons. Czibulka (Cibuľka), pravý kňaz, nežný, pobožný, so súcitnou povahou.
Keď nám prečítali výrok, zavolal nás do svojho bytu a hovoril s nami ako láskavý otec. Ľutoval, že sme sa dali zachvátiť „chymérami“ a počúvali sme zvodné zvuky „zradnej víly“, a tak si prekazili brilantnú kariéru, ktorá nás bezpochyby čakala...”
Nórske ministerstvo zahraničných vecí zaviedlo flexibilné podmienky pre svojich zamestnancov – mladých rodičov, a dovolilo novopečenému otcovi, aby spočiatku ostal doma s manželkou a dieťaťom.
Keď sa však Wenche vrátila z nemocnice do bytu v lepšej štvrti Frogner, niečo tam chýbalo.
Wenche sa niekde dopočula, že otec, ktorý sa nepostará, aby na dieťa doma čakal prebaľovací pult, toto dieťa nemá rád.
Takéto myšlienky ju zamestnávali, kým dieťa prebaľovala na podlahe v kúpeľni. Starať sa o maličké a meniť mu plienky tak či tak nebola Jensova parketa.
Hoci sa časy menili, on bol zo starej školy, a tak kŕmenie, uspávanie a spievanie ostávalo na Wenche. Kojenie bolo pre ňu utrpením, chodila ubolená a rozcitlivená.
Jej život sa ponoril do tmy, depresia zahalila celý jej doterajší život.
Nakoniec sa na manžela rozkričala, aby jej prebaľovací pult kúpil. Jens ju poslúchol.
Semienko nedôvery bolo však už zasiate...
„Stručný rozhovor s kňazom viedol k radikálnej zmene v živote mladého Jorge Maria.
Rozhodnutie stať sa kňazom nebolo ľahké. Znamenalo to opustiť celý svoj život a vzdať sa sna o založení rodiny.
Jorge Mario Bergoglio mal len šestnásť rokov a priateľku. So sľubnou budúcnosťou, ktorú pred sebou mal, sa mohol stať úctyhodným katolíkom bez toho, aby sa stal kňazom.
No v to jasné jarné popoludnie pocítil niečo, čo krásne opisuje ako duchovné volanie:
„Boh je ten, kto vás hľadá ako prvý. Vy ho hľadáte, ale On vás nájde ako prvý. Chcete ho nájsť, ale On vás už našiel.“
Pápež František sa často odvoláva na toto neočakávané stretnutie s Bohom.
Vo svojej knihe, ktorej spoluautorom je aj Abraham Skorka, pápež na margo náboženského povolania poznamenáva:
„Všetko sa deje z povolania, nájdenia a z toho, že Boh sa vás dotkne...“
Z Pečnianskeho lesa oproti Zuckermandlu zmizli výletné reštaurácie, komunisti vytvorili prísne hraničné pásmo s ostnatým drôtom, „územím nikoho“.
Do hraničného pásma bol vstup len na priepustku. Keď sa chcel obyvateľ Devínskej Novej Vsi dostať domov, musel vytiahnuť legitimáciu.
Bola to bláznivá a nebezpečná doba. Ale v Starom Meste bol ešte stále každý podvečer pohyb na korze. Mládež sa do zotmenia prechádzala od Michalskej brány až po dunajské nábrežie.
Korzovali sme, pozerali po dievčatách. Dievčatá mali dlhé sukne pod kolená, nosili nevýrazné hrubé látky, v lete modrotlač...
Chlapci mali na nohách budapeštianky – poltopánky s hrubou podošvou; čím viac vŕzgali, tým boli elegantnejší.
Rok 1952 bol posledný rok Stalinovho života. Ešte mu zostávalo pár mesiacov (umrel v marci 1953), ale tie stáli za to!
Môj otec radšej chodil von v montérkach a ja som všade do dotazníkov písal, že som robotníckeho pôvodu. Išlo o život.
Ale na hradnom kopci už dokončovali obrovský amfiteáter a Bratislavčania začali chodiť na filmové festivaly pracujúcich rovno pod zrúcaniny mohutného Bratislavského hradu.
V noci po filme sa rútili davy pracujúcich z kopca celé šťastné, že videli širokouhlý film. Lebo film začal byť širokouhlý.
Život zostával „klasický“ bratislavsko-slovenský.
Zuzka čoskoro skončila školu. Keď sa otázka jej budúcnosti stala aktuálna a zdala sa neriešiteľná, zjavil sa ako deus ex machina vedúci istého miestneho tanečného orchestra.
Počul ju spievať a obrátil sa na mňa s otázkou, či by som jej dovolila preňho pracovať.
Bol mimoriadne populárny klavirista, pevne presvedčený o jej nadaní a hlase, a keďže poznal našu situáciu, úprimne mi radil, aby som súhlasila.
To skutočne nenaznačovala ani jednu z tých mnohých kariér, ktoré sme kedysi s Oskarom plánovali pre našu dcérku s jej záujmami o literatúru, nezvyčajným nadaním na reči a dobrými známkami.
Ako veční ahasveri sme si, žiaľ, nikdy nezadovážili klavír.
Uvedomovala som si, že Zuzka vedela spievať tucty slovenských ľudových piesní, ktoré sa naučila od našej pomocníčky v domácnosti ešte pred odchodom do Ameriky.
„Ale bol si aj pionier, nie?
Bol. Mal som aj peknú červenú šatku. Ba dokonca to vyzeralo, že urobím aj kariéru.
Ale čo?
Raz mi povedali, že som dobrý a slušný chlapec a že by som mohol byť predsedom pionierov na celej škole. Povedal som, že dobre. Potom bola v telocvični celoškolská pionierska schôdza, zrazu vstala jedna učiteľka a vraví: „A teraz nás pozdraví nová predsedníčka celoškolskej pionierskej organizácie.“ Dosť ma to zaskočilo.
Prišlo ti to ľúto?
To zasa nie.
Vyrastal si v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Ako ste doma vnímali režim, v ktorom sme žili?
My sme boli zbožná katolícka rodina so všetkým, čo s tým súvisí – mali sme v sebe úctu k cirkvi a k jej predstaviteľom, dodržiavali sme všetko, čo si od nás aktívne vyznávanie viery vyžadovalo. Samozrejme, v krajine zúril komunizmus, nikto sa mu nemohol vyhnúť, žili sme v čase a priestore neustáleho prenasledovania viery a veriacich. No v tom mikrosvete v Nitre na Kalvárii, kde bolo dosť veľa zbožných rodín, kde sa krásne slávili cirkevné sviatky, kde bola každý rok púť k Matke Božej, to bolo skôr naopak – naše prostredie dosť dôsledne vytesňovalo komunistickú ideológiu.
Do vysielačky sme potom od šiestej mohli zahlásiť pripravenosť a na pokyn začať strieľať. Po každej rane sme dostali pokyn na ďalšiu strelu, kým nás inštruktor nedokázal lokalizovať.
Mňa našiel po tretej, čo bolo priemerný výsledok. Bolo by to lepšie nebyť faktu, že som nevyužil blízku balistickú ochranu – kovový kryt, aspoň ako mi vysvetlil inštruktor. K tretej strele sa v realite sniper najskôr ani nedostane.
Priblížiť sa, potvrdiť cieľ, presne vystreliť jediný raz, potom sa stiahnuť bez odhalenia. Pri identifikovaní pozície by strelec čelil ohromnej palebnej presile protivníka, pretože sniper predstavuje takú vysokú strategickú hrozbu, že nepriateľ by použil všetky dostupné zbrane na jeho zneškodnenie.
Každá ďalšia strela iba zvyšuje riziko odhalenia. Kurz som ukončil s uspokojivým hodnotením.
Od tej chvíle som mal jasno, že chcem v armáde zostať a vykonávať funkciu ostreľovača.
