Len málo ľudí vie, koľko skutočne stála táto zmluva môjho otca, a Mária je jednou z nich. Bola ešte dieťa, keď sa pred trinástimi rokmi v Taliansku zjavila Napoleonova armáda. Vojaci sa hnali ulicami a brali všetko, čo sa im zachcelo: koče, domy, vzácny porcelán, ženy. Jej otec, guvernér Milánskeho vojvodstva, zhromaždil celú rodinu a utiekli iba tak – v šatách, čo mali na sebe. Keď prišli do Rakúska, ustanovili ho za vojvodu z Breisgau. Ale Mária nikdy nezabudla na to, že prišla o Miláno, domov svojho detstva, a veľmi nešťastná sledovala, ako jej manžel podpisuje Schönbrunnský mier, ako sa druhýkrát vzdáva najkrutejšiemu nepriateľovi svojej rodiny
Myslela som si, že môžem manipulovať s tými, čo chceli odhaliť štátne tajomstvá, myslela som si, že Nemci, Francúzi, Angličania či Španieli nikdy neodolajú žene ako ja – a napokon manipulovali oni so mnou. Unikla som pred zločinmi, ktoré som naozaj spáchala: najväčšmi som sa previnila tým, že som bola emancipovaná, nezávislá žena vo svete, ktorému vládnu muži. Odsúdili ma za špionáž, hoci som sa dostala len ku klebetám v salónoch vysokej spoločnosti.
“Mengele bol relatívne nízky, s tmavými vlasmi uhladenými dozadu. Aj keď si asi väčšina ľudí predstavuje, že vedúci doktor ženskej časti koncentráku, ktorý má vymyslieť, ako vytvoriť árijskú rasu, bude blondiak s modrými očami, nebolo to tak.
Josef Mengele mal tmavé vlasy, hnedé oči, medzierku medzi prednými zubami a bol asi stosedemdesiat centimetrov vysoký. Pôsobil však oveľa vyšším dojmom a bol hrôzostrašný. Pretože v celom tom chaose, ktorý nastal pri selekcii, bol pokojný.
Ostatní kričali, behali, naháňali väzňov do radu, ale on si len popiskoval, alebo fajčil, a pokojne čakal. Vedel, na čo čaká a že to bude pre neho znamenať to, čo mal najradšej – nové pokusy. To som vtedy, pri tom prvom pohľade, ešte netušila.
A vlastne ani on to nevedel. ”
“Osem rokov sa Schoenberg usiloval dokázať, že obraz nepatrí Rakúsku. Väčšina ľudí by sa už dávno vzdala. No Schoenberg pracoval pre úžasnú klientku, ktorá bola rovnako tvrdohlavá ako on.
Bola to deväťdesiatročná majiteľka obchodu s odevmi na odpočinku, odzbrojujúco šarmantná, dôstojná, vyrovnaná a precízne kultivovaná dáma, ako bývali mladé Viedenčanky, keď ich prvý raz uvádzali do spoločnosti. Maria Blochová-Bauerová Altmannová, viedenská kráska starých čias, bola poslednou žijúcou príbuznou tety Adele, múzy a možno i čosi viac Gustava Klimta.
Maria Altmannová mala silnej vôle na rozdávanie. No nemala už veľa času.
Žiadna iná drobná židovská starenka z Los Angeles nespôsobila Rakúsku toľko starostí.”
