„Na jeseň v roku 1962, keď som mal pätnásť rokov, sa začala písať nová kapitola môjho života. Nastúpil som na odbornú školu v Grazi, čím sa oficiálne začali moje učňovské roky. Hoci som stále býval doma, telocvičňa mi v mnohých smeroch nahradila rodinu. Starší chlapci pomáhali mladším. Ak sme robili niečo nesprávne, pristavili sa pri nás, alebo nám opravili techniku. Karl Gerstl sa stal jedným z mojich tréningových partnerov, a spolu sme sa tešili vzájomnej inšpirácii, povzbudzovali sme jeden druhého a kamarátsky medzi sebou súperili. „Idem dať desať opakovaní s touto váhou, za to ti ručím," zvykol podpichovať Karl. Následne ich spravil jedenásť, aby mi to natrel, a zahlásil: „Tak to bola paráda!" Ja som sa naňho iba pozrel a zahlásil som: „Tak a teraz idem ja na dvanásť."
"Utiahnu sa späť do kúta, sadnú si k učiteľovi na deku. Swdia mlčky, bez slova. Karol pritiahne kolená k brade, oprie sa o ne lakťami a dlaňami si zakryje tvár. Prečo je tu? Prečo nie na ulici, kde dvadsať rokov rástol? Irenka, Irenka zlatá, povedz, prečo, prečo ? Prečo, nuž, všetko je také popletené. Trhne sa, trhnú sa všetci, vonku zaznel ostrý hvizd píšťalky..."
Kým predtým chodievala do spoločnosti ona, teraz sa situácia obrátila a spoločnosť navštevovala ju. Spolu s vysokopostavenými mužmi pritekalo k nej bohatstvo, ale mizlo naozajstné priateľstvo. Kládla si otázku, kto jej ešte zostal. Kto z tých mnohých známych ju považuje za svoju priateľku. Pozval by ju dnes niektorý z nich do svojej domácnosti a predstavil príbuzenstvu ako spriaznenú dušu?
Pri objektívnom posúdení si musela priznať smutnú skutočnosť. Áno, bola žiaduca, ale nie milovaná, spoločníci jej prejavovali obdiv, ale okrádali ju o počestnosť, získavala postavenie a vplyv, ale strácala pokoj, mala majetok, no chýbala jej láska. Nie však tá, ktorú od nej chceli, ba žiadali, ale pravá láska schopná obety. Mária túžila obetovať sa, ale vyzeralo, že nemá kvôli komu. Zrazu nevedela, čo má robiť. Nutne potrebovala radu, či skôr pomoc.
