Bledý, slabý, spotená košeľa, zlepené vlasy, ustavične ho trýzni smäd, pocit bezmocnosti, splín. Stále sa bojí, bojí sa moskytov, améb, škorpiónov, hadov – všetko, čo sa hýbe, ho napĺňa strachom, desom, panikou. Domorodci zasa naopak – vďaka svojej sile, pôvabu a odolnosti sa pohybujú prirodzene, voľne, v tempe ustálenom podnebím a tradíciou, nenáhlivo, lebo aj tak sa v živote nedá dosiahnuť všetko, veď čo by zostalo pre iných?
Vlak zastal na stanici mesta Celje (Cilly). Do nášho vozňa vstúpil nový hosť, pozdravil po maďarsky; a keď ma počul hovoriť slovensky s naproti mne sediacou paňou, oboril sa na mňa lámanou maďarčinou:
„Prečo sa shovárate s tým sprostým českým dievčaťom?“
„Pane, neobrážajte,“ hovorila pani notárka zo Stupavy v čistej správnej maďarčine; „nie som preto sprostá, že hovorím vo svojej materinskej reči slovenskej!
Dokážem vám, že znám lepšie maďarsky a nemecky lež vy!“
Milý maďarónsky kultúrträger zarazil sa. Bol, jako hovoril, kupcom z Celly.
I besedovali sme s paňou notárkou, ktorá cestovala do Ľubľane, ďalej v našej ľúbej slovenčine...
„Bol som práve pri tom, keď krížnik vliekli k nám do doku dva parníky.
Keď bola loď v doku, bola pripevnená drôtenou oceľovou líniou ku kruhu, zasadenému do múru, aby ju vlny neodrážali od brehu.
Táto línia bola hrubá 5 cm a 30 metrických centov ťažká. A predsa jeden z parníkov, ktorý bol od kormidelníka neopatrne vedený, pretrhol tú líniu ako pavučinu.
Žasol som, akú silu má taký parník. Aké obrovské stroje, ohromné lode ovláda malý, slabý človek!
A teraz dosť. Inokedy viac. Píšte mi, ako gazdujete a ako vám zdravie slúži. Pozdravujte odo mňa všetkých priateľov a známych.
A myslite na mňa. Keby ste vedeli, ako často ste mi pred očami, všetci! A čo sa namyslím na svoje milé rodné Mládzany!
je krásne, obloha čistá, azúrová, už skoro mesiace sú tu tropické horúčosti. Iba mne býva v srdci zima.
Cítim sa vše taký opustený vo svete...”
Dve Liptáčky šli hore chodníkom do Čertovice.
Pustil som sa s nimi do chôdze i do rozprávky. Staršia bola matkou svätopeterského murára, mladšia ženou vavrišovského.
Boli obe v Malohonte pri svojich pracujúcich, niesli si odtiaľ strovy i iné na poživu. Biedna tá dosť poživa ľudu nášho na takýto spôsob vyhľadávaná, a len by ešte zavše do komory a na ohnisko prišla!
Pri tom ale všetkom musí ona byť sladkou tichému nášmu ľudu, bo nájdeš v ňom spokojnosť, prestávanie na tom, čo mu ruka božia udelila, a nádej lepších časov, ktorá sladí všetky trpkosti naše.
Spokojné šli i tieto domov, hoci utrápené nad neprajnosťou hladového času (rok tento bol čas drahoty veľkej), lež verili ony i v budúci.
Sú toto vraj pamätlivé roky, kde sa takto ľud trápi a musia prísť za nimi lepšie časy, čo ako.
Ja som ich utvrdzoval v nádeji tejto, a dobre nášmu ľudu, že ju ešte má.
Len ho pripravujme k tým budúcim nádejným dňom po dlhom utrpení.
Zvečera sa dávam zaviezť na pláž taxíkom. Taxikár si odo mňa na drzovku vypýtal sedemdesiattisíc rupií, ktoré som mu aj dal. Viem, že väčšina z vás si už nepamätá ten pomer, čo som spomínal vyššie, ale to je dobre, aspoň sa viete dostať do mojej pozície. Sumár znie, že som sa dal nachytať a za tú dvojminútovú cestu som mu zaplatil niekoľkonásobne viac.
Nielen Osho učí, ale aj všetky náboženstvá sveta, že my bohatší ľudia by sme sa mali vedieť podeliť s tými, ktorí nemajú nadbytok. Takmer všetci sa zhodujú s časťou „desiatok“, teda že jednu desatinu nášho zisku by sme mali dať chudobnejším od nás.
Chvíľku sa teda pozeráme s taxikárom z očí do očí. On mi stále opakuje, že už nemá viac peňazí na vydanie, ja si zasa v duchu vravím, že si ten desiatok nemusel vypýtať takouto formou.
Nakoniec mu poďakujem a pokorne vystupujem z auta. Bez kompletného výdavku zo stotisícovky.
