Laura Hillenbrand: Nezlomený

" Keď Louie dospieval, v jeho správaní nastal veľký zvrat. Stal sa z nehi mrzutý samotár, tajne sa potuloval poza hranice mesta, nadväzujúc len povrchné kamarátstva, a to vždy len s neokrôchancami, ktorým mohol rozkazovať. Vypestoval si až chorobný strach z baktérií a zo špin, proto nestrpel, aby sa mu ktokoľvek motal okolo jedla. A hoci bol možno aj milý, často býval výbušný a agresívny. Hral sa na tvrdého chlapíka, no kdesi vnútri bol skľúčený. Mládež chodila na večierky a Louieho videli postávať vonku. Hoci zbieral odvahu, nikdy jej nemal dosť na to, aby sa pridal k ostatným..."

Andy Brossová: Kto miluje, vyhráva

Moja mama mi vravievala, že muža spoznáš až keď s ním máš deti. A veru že sa nemýlila.

Martin Petro: A predsa sa točí

Plán ísť na vysokú školu a študovať manažment bol už deväť mesiacov pochovaný, keď sme sa od mladej sestričky dozvedeli, že podľa posledných správ je Gabika otvorená na 5 prstov. Pri tejto citlivej informácii budúci dedo v tvári celý očervenel. Sestra si všimla zahustenú atmosféru a radšej rýchlo zmizla za rovnakými dverami, z akých vyšla.

A.G. Riddle: Tajomný gén Atlantídy

Klikol na príslušný link a vizuálny kanál nasmeroval do stredu ľadovca, kde boli viditeľné tmavé škvrny. Obraz niekoľkokrát nazoomoval, a len čo sa zaostril, vypadla mu z rúk šálka a káva sa rozliala na podlahe. Vypálil z miestnosti a bežal dolu halou do riaditeľovej kancelárie. Vtrhol dovnútra a skočil do reči sivovlasému mužovi, ktorý tam stál s rukami zdvihnutými v bezbrannom odovzdanom geste. "Našli sme to."

Kristína Šudová-Tomčániová: Tajomstvá mojej ulice

Čert zrazu zastal. Až vtedy zbadal prečudesnú potvoru, ktorá pred ním vyrástla zo zeme. Veľké hranaté telo, šesť nôh, dlhočizný krk, no žiadna hlava. Zvuky, ktoré vydávala, boli desivé. Čosi v nej zaškrípalo, zastonalo a keď sa celá roztriasla tak, že jej kosti klepotali, zľakol sa. Zdesený čert zareval tak ako ešte nikdy. Rozbehol sa preč a nikdy viac ho v tom kameňolome nevideli. Tak donútil Jano, Ondro a Tomáš čerta, aby zutekal zo starého kameňolomu.

Ivana Peroutková : Anička na horách

A zrazu sa prebudila. V skutočnosti jej ruku lízal Bojar. Stál pri posteli a veselo vrtel chvostíkom. Anička ho pohladkala. Lenže v myšlienkach zostávala stále veľmi ďaleko. V zemi snov. V zemi, kde dôverne hladila vlka, ktorému žlto svietili oči. A kde letela na Míne s upírom. Ach, škoda, že sa mi to všetko len snívalo, povzdychne si smutne Anička.

Ivana Peroutková : Anička pri mori

Aj tak Anička zostávala napnutá a v hlave jej vírilo mnoho otázok. Zľakne sa, až tú múmiu uvidí? Bude ešte strašnejšia, než si ju predstavuje? Bude hroznejšia než nejaká záhrobná príšera v najstrašidelnejšom horore? Veď existuje už tritisíc rokov. Ale koľko to je, tritisíc rokov? Koľko je vlastne desať dní, keď utečú ako sekunda? Utečie tritisíc rokov tiež tak rýchlo? Utečú všetky dni a noci? Aj tie Aničkine...? Ale ako urobiť, aby utekali, a pritom neutekali?

Ivana Peroutková : Anička a jej kamarátky

Olina roztiahla ruky do strán, lenže ako mala hlavu tesne nad zemou, zrazu neudržala rovnováhu a samozrejme, že spadla rovno na čelo. Asi to dosť bolelo, ale vyzeralo to tak smiešne, že sa Anička s Irenou museli smiať. Olina sa smiala tiež, aj keď si držala čelo a do toho smiechu stále opakovala: „Jau, jau, jau!“ a hneď jej naskočila hrča, žltozelená a veľká ako roh.

Ivana Peroutková : Anička v meste

A parník pokračoval stále ďalej a ďalej. Miesto zmizlo, okolo brehov sa dvíhali šedomodré skaly a vysoké zalesnené kopce plné žltých a červených stromov. Dole zo záhradiek stúpal dym z ohníkov. A parník plával a plával, ako keby ich unášal až niekam do nekonečna. Dievčatká si už ani nezúfali. Čo im zostávalo? Iba dúfať, že tá cesta snáď nepotrvá večne.

Ursel Schefflerová: Záhada červenej ponožky

V polospánku vidí, ako cez okno lezie dnu muž v tmavomodrých montérkach. V ruke drží revolver, mieri ním na posteľ a kričí: „Sem s tým kufrom, lebo strelím!“ Vilma Vechťová je hneď svieža ako rybička. Okamžite pochopí, že mužovi ide len o ten záhadný lakovaný kufrík, a vyhŕkne: „Ten nepodarený kufrík má už dávno vrátnik!“ Odvážne potom hodí votrelcovi do hlavy jeden drevák za druhým a tým ho zaženie na útek.

Ursel Schefflerová: Záhada žltého kufríka

Gróf zo Šelestína ani len netuší, že za hlboký spánok, do ktorého tak rýchlo upadá, vďačí prášku na spanie, ktorý mu predtým do mlieka nasypal tajomný votrelec. Ten teraz vyjde spoza závesu, vrhne na spiaceho grófa skúmavý pohľad a potom sa pustí do práce. Korisť je oveľa bohatšia, ako dúfal.

Ursel Schefflerová: Záhada zeleného papagája

Keď stoja pri výčapnom pulte, otočí sa Kanónik k Šmárikovi, ktorého v duchu volá len Šmárik-Klamárik, a povie: „Mimochodom, naozaj dnes máte narodeniny?“ „Samozrejme! A ako sa teším, že som vás stretol práve dnes. To je ale náhoda! Ešte jedno pivečko?“ „Pre mňa, za mňa,“ povie Kanónik. „Ale tak sa mi marí, že ste mali narodeniny, aj keď sme sa stretli naposledy. A to bolo v zime!“