V čerstvej pamäti som mala výsluchy na polícii, obvinenia a nakoniec státie pred súdom pre trestný čin ublíženia na zdraví. Najdusivejšou vetou, akú som v živote počula, hlasom predsedníčky senátu, bola: Obžalovaná, vstaňte! a potom: Obžalovaná, seďte...Ťažko sa mi na to spomína aj dnes a nehovorím o tom nikomu. Možno raz. Niekomu. Spod obžaloby ma oslobodili, ale keď idem okolo budovy súdu a keď počujem policajné húkačky, mám svrbenie v žalúdku. Musela som sa od všetkého odstrihnúť, hlavne od svojej minulosti, a riešiť vlastnú existenciu.
Rástli sme a naučili sa hovoriť po liptovsky. Obyvatelia dvora nás prijali medzi seba. Zoznamovali sme sa s pohoriami obklopujúcimi celú kotlinu. Naučili sme sa, že vrch s bielym krížom je Poludnica, ktorý z vrchov sa volá Ďumbier, že vrch s krivým vrcholom je Kriváň, poznali sme mená vzdialenejších vrchov i najbližších dedín – Vrbica, Palúdzka, Ondrašová, Okoličné, Porúbka, Beňadiková – a vedeli sme, že rieka pod vŕbami sa volá Váh. Zaradili sme sa do pestrého života školského dvora.
V čerstvej pamäti som mala výsluchy na polícii, obvinenia a nakoniec státie pred súdom pre trestný čin ublíženia na zdraví. Najdusivejšou vetou, akú som v živote počula, hlasom predsedníčky senátu, bola: Obžalovaná, vstaňte! a potom: Obžalovaná, seďte...Ťažko sa mi na to spomína aj dnes a nehovorím o tom nikomu. Možno raz. Niekomu. Spod obžaloby ma oslobodili, ale keď idem okolo budovy súdu a keď počujem policajné húkačky, mám svrbenie v žalúdku. Musela som sa od všetkého odstrihnúť, hlavne od svojej minulosti, a riešiť vlastnú existenciu.
“Mengele bol relatívne nízky, s tmavými vlasmi uhladenými dozadu. Aj keď si asi väčšina ľudí predstavuje, že vedúci doktor ženskej časti koncentráku, ktorý má vymyslieť, ako vytvoriť árijskú rasu, bude blondiak s modrými očami, nebolo to tak.
Josef Mengele mal tmavé vlasy, hnedé oči, medzierku medzi prednými zubami a bol asi stosedemdesiat centimetrov vysoký. Pôsobil však oveľa vyšším dojmom a bol hrôzostrašný. Pretože v celom tom chaose, ktorý nastal pri selekcii, bol pokojný.
Ostatní kričali, behali, naháňali väzňov do radu, ale on si len popiskoval, alebo fajčil, a pokojne čakal. Vedel, na čo čaká a že to bude pre neho znamenať to, čo mal najradšej – nové pokusy. To som vtedy, pri tom prvom pohľade, ešte netušila.
A vlastne ani on to nevedel. ”
“ Ten elegantný pán vo sviatočnom obleku, v bielej košeli a premyslene vybranej kravate, ten vyštafírovaný pán, čo ide po ulici s puškou na pleci, je celkom iste zamestnaný ako stráž na jednom z ministerstiev alebo ústredných úradov.
Avšak chlapec s maskou na tvári (vlnená pančucha natiahnutá na hlave, vystrihnuté otvory pre oči a ústa) je miestny fedajín, ktorého nemôžeme poznať ani z videnia, ani podľa mena.
Nemáme istotu, kto sú ľudia v zelených amerických bundách, ženúci po meste na aute, hlavne automatov vystrčené von oknom. Možno sú to policajti, a možno jeden z opozičných bojových oddielov (náboženskí fanatici, anarchisti, zvyšky tajných zo SAVAK-u**), čo sa hrnú vpred so samovražednou rozhodnosťou, aby sa pustili do sabotáže alebo vykonali pomstu.”
“O tomto okamihu sníval Mendel Beck celé roky. Snoval plány a znova ich zavrhoval, v novinách pozorne čítal inzeráty cestovných agentúr pre lodnú dopravu, radil sa s priateľmi a známymi, nastražoval uši a usiloval sa zapamätať si všetko, čo ten-ktorý navrátilec rozprával o Amerike, živote v New Yorku a mrakodrapoch, kde žije toľko ľudí ako v celej haličskej dedine, takže susedia sa ani nepoznajú po mene.
Ulice sú také dlhé, že im nevidno koniec.
A neustále sú plné ľudí, ktorí sa tlačia a kričia v najrôznejších jazykoch, niektorí sú čierni ako noc, tvár aj ruky, a všetci sa kamsi ponáhľajú, všetci zdanlivo bezcieľne bežia.”
“Osem rokov sa Schoenberg usiloval dokázať, že obraz nepatrí Rakúsku. Väčšina ľudí by sa už dávno vzdala. No Schoenberg pracoval pre úžasnú klientku, ktorá bola rovnako tvrdohlavá ako on.
Bola to deväťdesiatročná majiteľka obchodu s odevmi na odpočinku, odzbrojujúco šarmantná, dôstojná, vyrovnaná a precízne kultivovaná dáma, ako bývali mladé Viedenčanky, keď ich prvý raz uvádzali do spoločnosti. Maria Blochová-Bauerová Altmannová, viedenská kráska starých čias, bola poslednou žijúcou príbuznou tety Adele, múzy a možno i čosi viac Gustava Klimta.
Maria Altmannová mala silnej vôle na rozdávanie. No nemala už veľa času.
Žiadna iná drobná židovská starenka z Los Angeles nespôsobila Rakúsku toľko starostí.”
"Čo vlastne odo mňa chcete? Chcete, aby som priznal svoje hriechy? Aby som Ježiša pozval do svojho života? Už je asi trochu neskoro, nemyslíte? Zdá sa, že si našiel spôsob, ako byť priamo uprostred toho môjho svinstva. Neuvedomujete si, ako sa za seba hanbím? Čo to nevidíte? Dúfal som, že..." Ako sa tie slová drali na povrch, uvedomil si ich význam a zlomilo ho to. Ich trúfalosť ho znovu dostala na kolená. Rukami si zakryl tvár a nové slzy si brázdili cestu po lícach. "Čo to nechápete? Dúfal som, že..." A potom to vyslovil, vyriekol presvedčenie, ktoré ovládlo celý jeho život a bolo ukryté tak hlboko, že si ho neuvedomoval ani vtedy, keď ho vyslovil nahlas: "Dúfal som, že... že smrť je koniec." Nariekal a slová si ledva našli cestu pomedzi vzlyky. "Ako inak sa môžem zbaviť toho, čo som urobil? Ako môžem pred sebou utiecť? Ak to, čo hovoríte, je pravda, nemám žiadnu nádej! Nechápete? Ak smrť nie je koniec, nemám žiadnu nádej!"
