„Tak dosť! Prestaňte! Steven, toto skúsim ja. Urobíš niečo s loďou, čo by sme mohli použiť? Benjamin, pôjdeš s ním? Nechajte diplomaciu na mňa.“
„Na teba? Čo o tom vie panička od zeleniny?“
„Pusti sa do toho,“ povzbudzuje ju Scott. My sa vrátime.
Doktorka botaniky nie je expertka na diplomaciu. Sedí pri ohnisku čo najtichšie a čaká vo vzduchotesnom obleku.
Kontroluje ukazovateľ zásob kyslíka a vie, že práve oblek je jednou z prekážok pre kontakt. Nemôže ho zložiť.
Pomaly vchádza do najväčšej chatrče. Všimne si pohľady domorodých obyvateľov. Spali, všetci do jedného, kým ich nezobudila.
„Sandra. Sandra.“ Ukazuje na seba a snaží sa vysvetliť svoje meno. Ukazuje však skôr na oblek a domorodé obyvateľstvo nevie, čo im naznačuje.
Vyzerajú humanoidne. Nízki, zakrytí trávnatými dekami, ktoré sú lepené alebo zošívané.
Kamenno trávnatá planéta, pripomínajúca savanu v období sucha, je domov niekoľkých indiánov v malých dedinách.
Termín indián sa úplne nehodí, no Sandra im toto pomenovanie prideľuje...“
„Rezignovane som vzdychol. Keď sa to tak vezme, mohlo to dopadnúť aj horšie. Smiem si vziať, čo chcem, priučím Katiku a v reály otestujeme pár našich hračiek. Prispôsobivosť je hlavnou črtou väčšiny testerov.
„Bež už!“
Chladné uspokojenie ma poláskalo a zaliečavo mi šepkalo slová pomsty. Sústredil som sa na ne, aby trpké pocity z Alicinho únosu nevyplávali na hladinu.
„Privediem ju späť,“ myslel som tým, samozrejme, Alicu. Kat by nikto bez jej súhlasu neodviedol. Kráča, kam sama chce, hoci aj do pekla.
Behom do zbrojnice, jedna noha tam a druhá von, kým si to generál nerozmyslí a nepošle nás po stope s celou zásahovou jednotkou.
Dvaja budeme rýchlejší a nenápadnejší...”
