"O pár minút odfrčalo aj Mamino auto a môj svet plný života, hluku a zábavy zrazu neznesiteľne stíchol. Chvíľu som brechal, ale vôbec to nepomohlo, akurát za dverami do domu som zacítil Kominára. Určite sa až nadúval od škodoradosti. Škriabal som na dvere. Žuval nejaké oblečenie. Roztrhal som si posteľ. Našiel som igelitové vrece a roztrhol som ho, ako ma to kedysi naučila prvá matka pri zháňaní potravy. Handry zvnútra som rozvláčil po celej garáži. Nacikal som do jedného rohu a nakakal do druhého. Prevrátil som kovovú nádobu a zjedol som pár kúskov kuraťa, trochu špagiet a oblátku a vylízal som prázdnu rybaciu konzervu, ktorá páchla kocúrovým dychom. Potom som zjedol trochu papiera. Prevrátil som si misku s vodou a žuval som ju. Nemal som čo robiť. Pripadalo mi to ako najdlhší deň v živote. Po nekonečnej nude na príjazdovej ceste zahrkotalo Mamino auto. Buchli dvere a v dome zadupotali kroky.Do garáže sa vrútil Ethan. "Bailey!" skríkol. Vrhol som sa naňho, celý bez seba od radosti, že sa to šialenstvo skončilo a my budeme zase navždy spolu, no chlapec zostal nehybne stáť. "Ach, jaj, Bailey," vzdychol smutne. No ja som sa nenechal zastaviť, prerútil som sa okolo neho a pobehoval som po dome, tak som kypel energiou, až som skákal cez nábytok. Zbadal som Kominára a vrhol som sa za ním, vyhnal som ho hore schodmi a brechal som, keď sa schoval pod posteľ. "Bailey!" prísne skríkla Mami. "Zlý pes, Bailey," vyhrešil ma chlapec. To krivé obvinenie ma šokovalo. Zlý? Oni ma predsa omylom zavreli do garáže! No ja som bol ochotný odpustiť a zabudnúť. Prečo sa na mňa teda mračili a dvíhali prst?"