Detská lekárka vraj povedala, že našťastie som ešte malá a mama si nemusí robiť starosti. Že treba dodržať každodenné rituály, večerné kúpanie, čítanie pred spaním a to isté kakao na raňajky. Povedala, že v mojom veku nič viac netreba a mama si nemusí robiť starosti. A mala to, keď niektorí známi dávali najavo, že to mám teraz ťažké. Že som sirota. Ja sama som to nepovažovala za zvlášť podstatné. Hoci je pravda, že v mojom veku má ešte väčšina ľudí oboch rodičov. Mama sa nedožila ani vnúčat, aj to niekoľko ľudí pripomenulo. S Janutom sme o deťoch nikdy nehovorili a mama zomrela skôr, ako som spoznala Ota. A ktovie, či by otec vôbec ešte žil. Keby sa neplietol do vydávania učebníc a časopisov a nezomrel by v najlepších rokoch, tie najlepšie roky by netrvali navždy. Existuje tisíc chorôb, na ktoré by otec mohol neskôr ochorieť, a na mnohé z nich by mohol umierať. Takto som si otcovu smrť nepamätala. Nepamätala som si, ako sa mama o vykoľajenom vlaku dozvedela, ani ako ma vraj vzala k detskej lekárke opýtať sa, či mi to má povedať. Detská lekárka vraj povedala, že našťastie som ešte malá a mama si nemusí robiť starosti. Že treba dodržať každodenné rituály, večerné kúpanie, čítanie pred spaním a to isté kakao na raňajky. Povedala, že v mojom veku nič viac netreba a mama si nemusí robiť starosti. A mala zrejme pravdu. Otcovu smrť som teda prežila bezbolestne a bolo to raz a navždy vybavené.