V nedeľu pred polnocou bolo námestie skoro prázdne a potrestaného tovariša si už nikto nevšímal. Dvaja katovi pomocníci mu otvorili dvere klietky pri dvanástom údere zvona, ale nešťastník nebol schopný vyjsť von sám. Ležal skrčený v kaluži vlastného moču, jeho holé telo drvil chlad jarnej noci a triasla ním vysoká horúčka. Hundrúc a nadávajúc, paholci ho museli vyniesť. Keď odišli, spod kostola vyjachal voz ťahaný mulicou a zastavil sa pri klietke. Z kozlíka zliezol Hans, podišiel k ležiacemu trestancovi a zašomral: – Tie svine mu ani nevrátili šaty. Potom si všimol štíhlu ženskú siluetu, ktorá sa zrazu vynorila z temnoty hneď vedľa neho. – A ty čo tu chceš? – opýtal sa jej. – Chcem mu pomôcť. Fráter sa žene lepšie prizrel, ale v prítmi nerozoznal črty jej tváre. – Ty si tá, ktorá mu dala napiť? – dovtípil sa jednako. – Áno. – Si jeho sestra? – Kam ho zamýšľate odviezť? – odpovedala protiotázkou. – Do toho ťa nič nie je...