Lev Nikolajevič Tolstoj sa narodil v roku 1828 v šľachtickej usadlosti Jasná Poľana ako syn jej majiteľa. Roku 1851 odišiel spolu s bratom Nikolajom bojovať na Kaukaz. Tamojší pobyt podnietil vznik mnohých Tolstojo-vých vojenských poviedok, no predovšetkým veľdiela pozdnej fázy jeho tvorby, novely o boji kaukazských vrchárov za nezávislosť, známej pod názvom Hadži Murat (1904). Ďalším silným impulzom Tolstojovej tvorby bola účasť v Krymskej vojne (1853 — 1856) zachytená predovšetkým v knižke Sevastopoľské poviedky (1855). Po návrate z cesty do zahraničia od konca päťdesiatych rokov 19. storočia žil v Jasnej Poľane a venoval sa osvetovej činnosti medzi roľníckym obyvateľstvom. Roku 1881 sa presťahoval s rodinou do Moskvy. Na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia presadzoval myšlienku neodporovania zla násilím, v jeho živote i myslení vzrástol vplyv mysticizmu. Radikalizácia svojských názorov v konečnom dôsledku viedla k prehlbujúcim sa rozporom s manželkou a časťou rodiny. Desiateho novembra v roku 1910 sprevádzaný len osobným lekárom slovenského pôvodu Dušanom Makovickým ušiel z domu. Cesta oslabený starecký organizmus vyčerpala, spisovateľ ochorel na zápal pľúc a o desať dní neskôr v stanici Astapovo zomrel. Tolstoj debutoval autobiograficky ladenou trilógiou noviel Detstvo (1852), Chlapčenstvo (1854) a Mladosť (1857), v ktorých opísal formovanie ľudskej osobnosti a uplatnil schopnosť psychologickej drobnokresby a schopnosti presvedčivo, logicky motivovať postavu. V rokoch 1863 až 1869 vytvoril román Vojna a mier, kvalitou i kvantitou jedno z najväčších diel historickej epiky a epiky vôbec. Vrcholným dielom sedemdesiatych rokov je román Anna Kareninová, z rozsiahlej tvorby neskoršieho obdobia vyniká najmä novela Kreutzerova sonáta (1891) a román Vzkriesenie (1899) zachytávajúci životné príbehy kniežaťa Nechľudova a Kaťuše Maslovovej, dievčiny s pochybnou povesťou. Skryť