03.09.2015 10:19

Na paměť mým smutným courám    

UKÁŽKA Z AUDIOKNIHY

hlas: Vladimír Kudla
zdroj:

Pridajte vašu nahrávku

audio

CITÁTY Z KNIHY

Pridajte váš citát

text

O knihe

Vypravěčem románu je stařec, píšící sloupky do nedělních novin, jenž právě oslavil své devadesáté narozeniny. Rozhodne se nadělit si nevšední dar – noc s nezletilou pannou. Vzhledem k tomu, že hlavní hrdina nikdy nepoznal sladkou chuť lásky, nepředpokládá, že by se mohl ... Ukáž Viac
Vypravěčem románu je stařec, píšící sloupky do nedělních novin, jenž právě oslavil své devadesáté narozeniny. Rozhodne se nadělit si nevšední dar – noc s nezletilou pannou. Vzhledem k tomu, že hlavní hrdina nikdy nepoznal sladkou chuť lásky, nepředpokládá, že by se mohl do mladé společnice zamilovat. Stařec se nicméně postupně stává posedlým: touží po přítomnosti dívky, a to i přesto, že spolu nikdy nepromluvili, ani nesdíleli společné lože. Skryť

O Autorovi

Gabriel García Márquez

Gabriel José García Márquez (1927 – 2014) bol kolumbijský spisovateľ. Bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov magického realizmu, hoci jeho tvorba bola natoľko rozsiahla, že sa nedá presne začleniť do určitého žánru. V roku 1982 dostal Nobelovu cenu za literatúru. Narodil... Ukáž Viac
Gabriel José García Márquez (1927 – 2014) bol kolumbijský spisovateľ. Bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov magického realizmu, hoci jeho tvorba bola natoľko rozsiahla, že sa nedá presne začleniť do určitého žánru. V roku 1982 dostal Nobelovu cenu za literatúru. Narodil sa v Kolumbii v meste Aracataca v čase, keď v nej vrcholila tzv. Banánová revolúcia. Ako najstaršieho z dvanástich súrodencov ho vychovávali jeho starí rodičia, ktorí mali na jeho tvorbu značný vplyv. Jeho starý otec bol plukovníkom na strane liberalistov v kolumbijskej občianskej vojne a stará matka mu rozprávala príbehy z čias Banánovej revolúcie. Po smrti starého otca sa ako osemročný vrátil k rodičom a súrodencom, ktorých si sotva pamätal. Tam začal navštevovať základnú a neskôr aj strednú školu. Vzhľadom na to, že Márquez bol bystré a nadané dieťa, poskytli mu štipendium, vďaka ktorému mohol bez problémov dokončiť strednú školu. Neskôr začal v Bogote študovať právo, ktoré však nedokončil a začal sa venovať žurnalistike. V tom čase začal uverejňovať svoje prvé poviedky v novinách El Heraldo. Od roku 1948 bol novinárom a dopisovateľom rôznych provinčných novín. Ako spravodajca významného bogotského listu El Espectador pôsobil v Európe i na revolučnej Kube. V päťdesiatych rokoch napísal niekoľko poviedkových próz, s ktorými nebol veľmi spokojný, a tak sa pustil do písania filmovej kritiky, v Ríme dokonca vyštudoval réžiu. V roku 1955 vyšiel jeho prvý román Opadané lístie v malom bogotskom vydavateľstve potom, ako ho v prvom odmietli. V roku 1958 sa vrátil do Kolumbie a oženil sa s Mercedes Barchovou. V roku 1961 sa s rodinou presťahoval do Mexika. Sústredil sa na rodinu (narodili sa im dvaja synovia Rodrigo a Gonzalo) a v Barcelone písal aj filmové scénáre. V roku 1967 sa konečne dostavil literárny úspech, Sto rokov samoty, za tri roky sa predalo víac než pol milióna výtlačkov. Táto kniha mu priniesla dlho očakávanú slávu a peniaze, ktoré mu umožnili venovať sa písaniu. Medzitým sa začal aktívne zapájať aj do politického diania. V roku 1982 dostal Nobelovu cenu za literatúru a peniaze použil na vytvorenie vlastného denníka „El Otro“. Bol veľmi dobrým priateľom Fidela Castra. V roku 1999 ochorel na rakovinu lymfatických uzlín, neskôr trpel demenciou. Žil v Mexiku, kde aj zomrel vo svojom dome, 17. apríla 2014 na zápal pľúc. Skryť

Video