„A vraj bývať v paneláku je nezdravé. Tu na vás nikdy nič nespadne. Zato ten ich krásny dom na námestí by asi mali zbúrať. Má síce takú tú peknú vežičku, kde má Hermína izbičku, ale je už veľmi starý. Ešte aby ju tak zabilo úplne! Aj tak tam bývajú iba dve rodiny. Keby tam postavili panelák, vojde sa ich tam viac a vlastne pomôžu mestu! Celé vyučko som sa kvôli tej správe nemohol sústrediť. „Čo to s tebou, prepánajána, je?“ pýtala sa ma pri písaní Janáčková. „Inokedy ti to tak ide a dnes si nevieš rady?“ Čo som jej mohol povedať, že mám strach o Hermínu, ktorá je moja najlepšia kamoška? No mohol? Stála potom celý čas nado mnou a ja som bol ešte nervóznejší, div som si neodhryzol jazyk, beztak sa mi to písanie vôbec nepodarilo. Vyzeralo to, ako keď niekto prejde slimáka. Takže nič pekné. Cez veľkú prestávku prišlo Ozembuchovi zle. Možno za to mohla tá čudná šunková pena na chlebe, ktorý sme mali na desiatu. Fakt bola čudná, to teda hej, ale Ozembuch to asi znáša nejako horšie, pretože jemu jedinému bolo zle. Musel som ísť s ním do šatne po topánky a kým som sa vrátil, niekto mi vypil mlieko, čo som si nechal na lavici. Život je niekedy fakt nespravodlivý!...“