Svet je koncentrované zlo. Prestal počúvať aj rádio. Z bytu už skoro vôbec nevychádzal. Nákupy obmedzil na minimum, kupoval iba pramenistú vodu od lokálneho výrobcu, ku ktorej dostával vždy čerstvý certifikát o mikrobiologickej nezávadnosti. Najviac mu chutili zoschnuté celozrnné rožky, ktoré doma mrvil a starostlivo kontroloval. Všetko ostatné zo svojho jedálneho lístka vyškrtol. Zjesť rožok a skontrolovať jeho obsah niekedy trvalo aj hodinu. Jedného dňa sa mu zazdalo, že voda z kohútika akosi divne zapácha, možno sírou; dlhé hodiny ju skúmal, ochutnával, prevaľoval v ústach a čím viac ju skúšal, tým viac bol presvedčený, že je znečistená. Pre istotu ju prestal piť. Sedel v kresle, oproti zastretému oknu, sedel a pozeral sa pred seba, na šedú stenu, ktorá každú chvíľu menila farbu. Vtedy ju konečne zbadal. Tak predsa si ho našla. Vošla dnu, usmiala sa a obtrela sa mu zľahka okolo pier, ucítil vôňu čerstvo natrhanej pŕhľavy a s úľavou naposledy vydýchol. Bolo to predsa len lepšie ako večná neistota.