Otec sa konečne pohol na stoličke. Stoner zdvihol zrak. Hľadeli na neho nemé tváre rodičov. Takmer na nich zakričal. „Neviem,“ povedal otec. Hlas mal zastretý a unavený. „Nemyslel som, že to dopadne takto. Myslel som si, že pre teba robím to najlepšie, čo viem, keď som ťa sem poslal. Mama a ja sme sa pre teba vždy snažili spraviť to najlepšie, čo sme mohli.“ „Viem,“ povedal Stoner. Už sa na nich dlhšie nemohol pozerať. „Budete v poriadku? V lete sa na chvíľu môžem vrátiť a pomôcť. Mohol by som…“ „Ak si myslíš, že by si tu mal zostať a študovať svoje knihy, tak to tak urob. Mama a ja to zvládneme.“ Matka sedela oproti nemu, ale nedívala sa na neho. Oči mala pevne zavreté. Ťažko dýchala, tvár mala skrivenú ako od bolesti a zaťaté päste tlačila k spánkom. Stoner si s údivom uvedomil, že plače, hlboko a ticho, s hanbou a v rozpakoch, ako niekto, kto to robí iba zriedka. Ešte chvíľu sa na ňu pozeral. Potom ťažko vstal a odišiel z haly. Vyšiel po úzkom schodisku, ktoré viedlo do jeho podkrovnej izby. Dlho ležal na posteli a s otvorenými očami hľadel do tmy nad sebou.