Niekedy okolo roku 1964 som sa zúčastnil, ako vyznávač turistických športov, celoslovenských orientačných pretekov v pohorí Malé Karpaty. Boli sme ubytovaní v hoteli Jeleň v Pezinku. Utrhnutí z reťaze rodiny a nabití peniazmi (27,- Kčs) sme to večer v reštaurácii hotela roztočili s gitarami, za čo sme zinkasovali od miestnych štamgastov niekoľko pív a hlavne štamperlíkov tam vtedy obľúbeného likéru „Karpatské horké“. Dopadlo to úplne hrozne, avšak tradične. Nie len, že sme potupne vrhli na toalete hotelu, ale na druhý deň sme s ťažkosťami a s hlavami ako melón nastúpili na štart. A poviem dobrovoľne – náš nástup bol odôvodnený len tým, že sme už pre tým „vyfasovali“ diéty na náš štart. A tak, chtiac či nechtiac, sme museli buď nastúpiť, alebo vrátiť už minuté peniaze. Odhodlane sme vyštartovali s mapou v jednej a s buzolou v druhej ruke a smerovali sme k prvej kontrolke. A po nej sme to zatočili do húštiny, zvalili sa do lístia a tam, liečiac si svoju „opicu“ zo včera, sme vyčkali takmer na koniec závodu. Potom som si odtrhnutým koncom košele obalil členok, konárom rozdriapal líce, natrhol nohavicu a moji kamaráti ma, akože zraneného, dovliekli k cieľu. No a tak som poznal, že alkohol je sviňa... Autor