Kniha je výberom autorových fejtónov z rovnomennej úspešnej rozhlasovej relácie. Svojím skvelým rozprávačstvom vystihuje mnoho podstatného o slabostiach i silných stránkach človeka bez ohľadu na vekovú kategóriu. Kto pozná herecké i spisovateľské umenie J. Satinského, vie, že sa zabaví, zasmeje i poučí, aj keď má tínedžerské roky dávno za sebou.
Úryvok:
Úvod do čučoriedkarne.
Dostáva sa vám do rúk Čučoriedkareň, ktorá prináša nové, rýdzo teoretické – ale aj praktické – poznatky zo sveta zrelých čučoriedok.
Ja si totiž myslím, že niet krajšieho pohľadu, ako je pohľad na zrelé čučoriedky. Myslím si ešte, že o čučoriedkach treba hovoriť a tešiť sa z toho, že jestvujú. Tí, čo ma poznajú, vedia, o čom hovorím. Čučoriedkami nazývam dievčatá približne od pätnásť do dvadsaťpäť rokov. Hovorím približne, pretože v dnešných časoch veľmi ťažko rozoznáte vek tínedžerských čučoriedok. Minule ma pozvali do poroty súťaže Miss stredoškoláčka. Mohli sa jej zúčastniť dievčatá vo veku od trinásť do osemnásť rokov. Vek sa vôbec nedal rozoznať. Niektoré trinástky vyzerali na šestnásť, podaktoré sedemnástky na trinásť... Ale v mojom rozdelení ide len o orientačný vek, takisto ako u medúz.
Raz som vysvetľoval na jednom gymnáziu, čo sú to čučoriedky, a vzadu sa ozvala nejaká pani profesorka: „A čo sme my? Členky pedagogického zboru?“ „Vy ste medúzy,“ odpovedal som pohotovo.
Gymnázium sa celé zarehotalo a medúzy sa hrozne urazili. Školníčke prikázali schovať chlebíčky, ktoré mi prichystali predtým v zborovni...
No dobre. Keď už sme načali túto kategorickú tému, poviem vám teda presne, ako kategorizujem ženský svet. O čučoriedkach hovoríme – tie sú jasné. Medúzy sú tak od tridsiatky do osemdesiatky – a po tom, po osemdesiatke sú staré praženice. Medzi starými praženicami mám veľa, veľa kamarátok. Majú obrovský zmysel pre humor a o svete si myslia svoje. Moja stará mama, ktorá zbožňovala rum, vravievala: „Najtiaž sa rozožrať- potom už to ide...“ Nepoznám silnejšie zrnko múdrosti.