"Celkom krotkú kavku môžem vziať do ruky, ak ju chcem strčiť do klietky alebo jej chcem zastrihnúť pazúry. Nebezpečné to začína byť až pri dvoch kavkách. Čok mi to nikdy nemala za zlé, keď som ju chytil. No keď k nám prišlo tých štrnásť mláďat, nesmel som si v jej prítomnosti dovoliť vziať ani jedno do ruky. Keď som to, nič netušiaci, urobil prvý raz, zaznelo za mnou desivé a satanské škriekanie, čierny šíp mi zozadu preletel ponad plece a dolu na ruku, v ktorej som držal kavčie mláďa: Udivený som civel na okrúhlu, hlboko vyrazenú dieru na mojom chrbte ruky. Slepá pudovosť tohto útoku mi bola hneď jasná."

Toto teda viem o chýbajúcej letke husi, ktorá letí ako druhá v ľavom šíku, ale viem niečo viac, niečo potešujúce. Viem napríklad: keď sa vrátim domov z prechádzky, budú stáť husi na schodoch pred verandou a zdraviť ma vysoko natiahnutými krkmi, čo u husí znamená to isté ako u psa vrtenie chvostom. A kým sa ešte pozerám za husami, ako letia nízko ponad vodu, zmiznú v ďalšej zatáčke prúdu rieky, zmocňuje sa ma údiv nad niečím dôverne známym, čo je aktom zrodu filozofie. sa, že bolo možné byť v takom blízkom vzťahu s voľne žijúcim vtákom a vnímam túto skutočnosť ako niečo zvláštne oblažujúce, asi ako niečo, čím sa aspoň trochu odčinilo vyhnanie z raja. Krkavce sú fuč, husi divé odleteli z ostreľovaného Kráľovca bohviekam. Zo všetkých mojich voľne lietajúcich vtákov ostali len kavky obyčajné. Boli prvé zo všetkých vtákov, ktoré som v Altenbergu usídlil. Títo spoločníci, akoby sa ich čas nedotkol, ešte vždy obletúvajú vysoké štíty domov, a ich jasné volanie, ktorého významu rozumiem celkom presne, sa cez vykurovaciu šachtu ozýva do mojej pracovne. A ešte vždy každoročne upchávajú svojimi hniezdami komín, stále sú patálie so škodami, ktoré napáchajú susedom na čerešniach. Pochopí človek, že nielen vedecké výsledky odčinia všetky tie patálie a náklady, ale že je toho oveľa, oveľa viac.