Manolo sedel rozvalený na gauči. Nič nevidel, nezačul, vnímal len okrajovo, že niekto otvoril dvere na obý­vačke a nič. Ticho, tma, žiadne svetlo, len ohromujúce prázdno. Čistý priestrel hlavy. Na dlážku dopadol pohár s whisky a kúskami ľadu. Guľka vletela priamo cez temeno, zavŕtala sa do mozgu a spravila robotu. Manolom prebehol posmrtný kŕč a potom už len srdce chvíľu pumpovalo krv do deravých ciev. Pár ráz ťuklo a prispôsobilo sa mŕtvemu okoliu. Ignác chvíľu hľadel do Manolových sklenených očí. Boli otvorené, ale vôbec nie vydesené. Pokojné, opojené bohatstvom a alkoholom. Krvavá škvrna pod gaučom sa premieňala na lepkavú kaluž, bol čas vypadnúť. Spiatočnú cestu mal niekoľko ráz schodenú, no le­som sa túlal dlhšie ako inokedy a sledoval, či je naokolo naozaj len spev vtákov. Pri starej borovici stiahol vak s oblečením. Domov k Evičke sa vráti tak, ako odchádzal. Batoh s vecami si prehodil cez plece a cestou ho hodil do smetného koša blízko kolónie bezdomovcov. Dobré skutky robil rád.